Americkí pretekári v seriáli Formuly 1 sú pre mnohých fanúšikov zámoriou neoddeliteľnou súčasťou histórie tohto športu. Napriek tomu, že v posledných dekádach na štartovom rošte dominovali jazdci z Európy či Južnej Ameriky, Spojené štáty majú vo svete F1 svoju vlastnú, unikátnu stopu. Ich prítomnosť na trati bola často znamením odvahy, nepredvídateľnosti a zábavy, ktorá dokázala rozvíriť dianie v paddocku kedykoľvek sa na scéne objavil ďalší reprezentant “Stars and Stripes”.
Prvým Američanom na štarte Formuly 1 bol ešte v pionierskych časoch športu asi najväčší jazdec tejto krajiny, Phil Hill. Blue-blooded rodák z Kalifornie nie len, že v roku 1961 získal titul svetového šampióna, ale aj ako jediný Američan v histórii dosiahol túto métu s talianskou stajňou Ferrari. Jeho elegantná jazda a nesmierne technické schopnosti z neho spravili modlu nielen medzi fanúšikmi, ale aj samotnými konštruktérmi a konkurenciou.
Nemenej výraznou postavou bol aj Mario Andretti, ktorého meno poznajú fanúšikovia motoršportu po celom svete. Narodený v Taliansku, no srdcom a dušou Američan, Mario na začiatku kariéry exceloval v IndyCar, no jeho hviezdny moment prišiel v F1 v roku 1978. S legendárnym Lotustom pod vedením Colina Chapmana ovládol titul a stal sa jediným jazdcom so zlatým triple crown – víťazstvo v Indy 500, Daytona 500 a F1. Charizmatický, vždy dobre naladený a na trati neskrotný – Andretti je fenoménom, ktorý si Američania právom vážia ako vlastný motoristický poklad.
Mnohí možno zabúdajú na skutočnosť, že v 50. rokoch sa preteky Indy 500 považovali za súčasť šampionátu F1, čo spôsobilo, že do štatistík tejto série pribudlo viacero amerických mien ako Bill Vukovich, Bob Sweikert či Troy Ruttman. Ich pôsobenie však bolo takmer výhradne späté s americkým oválom, a preto sa do globálnej histórie F1 zapísali skôr okrajovo.
Deviate desaťročie a začiatok nového milénia už neboli tak priaznivé k americkým talentom, hoci sa na scénu v roku 1993 na malú chvíľu vrátil Michael Andretti, syn spomínaného Maria. Jeho sezóna v McLarene bola však rozporuplná a po niekoľkých stratách kolízie opustil svet F1, aby sa s úspechom vrátil späť na americké okruhy.
Viacerí americkí pretekári, ako Eddie Cheever, Scott Speed alebo Alexander Rossi, sa v posledných desaťročiach snažili preraziť a pravidelne bodovať. Rossi dokonca slávil triumf v Indy 500 a Cheever v 80. a 90. rokoch dosiahol jeden z najväčších počtov štartov spomedzi všetkých Američanov v F1. Napriek tomu sa však do elitného klubu víťazov či majiteľov pódiových umiestnení pridali len výnimočne.
Renesancia amerického záujmu nastala v posledných rokoch najmä so vstupom nového tímu Haas F1 a vďaka série pretekov na americkej pôde. Formula 1 od roku 2012 pravidelne zavíta na okruh v texaskom Austine, kde panuje elektrizujúca atmosféra a dravé americké publikum si rýchlo osvojilo čaro „Veľkej ceny USA“. Príchod mladých nádejí ako Logan Sargeant takto znovu rozpaľuje plamienky nádeje medzi fanúšikmi hviezd a pruhov, ktorí stále snívajú o ďalšom veľkom šampiónovi z ich krajiny.
Aj keď americkí jazdci nepatria k najfrekventovanejším menám na štartových listinách súčasnej éry, ich vplyv na vývoj šampionátu je nepopierateľný. Priniesli do Formuly 1 špecifickú mentalitu, nekonvenčný prístup a zmysel pre šou. S rastúcim záujmom a expanziou F1 v Severnej Amerike možno očakávať, že jazdci s americkým pasom sa znova prepracujú na výslnie a možno opäť uvidia v budúcnosti rodnú vlajku vlievať sa vzduchom pri vyhlasovaní víťazov.