V seriáli Formula 1® sa pohonné jednotky začali vyvíjať s využitím algoritmov, ktoré obsahujú prvky samo-učenia. Tieto systémy optimalizujú nasadenie výkonu na základe údajov z predchádzajúcich kôl a dokážu sa prispôsobiť aj počas jedného kola podľa aktuálnych podmienok a vstupov jazdca.
Jazdci ako Oscar Piastri, Lando Norris, George Russell či Charles Leclerc zaznamenali nečakané rozdiely vo výkone, ktoré nie sú vždy úplne vysvetliteľné ani samotnými tímami. Príkladom je situácia Isacka Hadjara, ktorému sa pohonná jednotka „zmätila“ po neplánovanom spomalení, čo ovplyvnilo jeho schopnosť udržať tempo za Maxom Verstappenom.
Jazdci majú len obmedzený vplyv na tieto výkyvy, keďže aj malé odchýlky v jazdeckom štýle môžu spôsobiť výrazné zmeny v správaní pohonnej jednotky. Okrem toho vonkajšie faktory, ako vietor alebo úroveň priľnavosti trate, ovplyvňujú algoritmus, ktorý však nedokáže tieto náhodné vplyvy úplne presne modelovať.
Tieto nepredvídateľné zmeny výkonu ovplyvňujú nielen rýchlosť na rovine, ale aj jazdné vlastnosti monopostu, napríklad brzdné body. McLaren očakáva, že na okruhoch s menším dôrazom na energetický manažment budú tieto problémy menej výrazné, no na energeticky náročných tratiach zostanú prítomné.
Úplné pochopenie a kontrola správania týchto adaptívnych pohonných jednotiek je podľa tímov ešte vzdialená niekoľko pretekov. Zmeny pravidiel plánované na rok 2028, ktoré znížia podiel elektrickej energie v pohonných jednotkách, môžu tieto problémy čiastočne zmierniť, no úplne ich nevyriešia.
Táto situácia predstavuje výzvu pre tímy McLaren, Ferrari, Red Bull Racing a Mercedes, ktoré sa snažia lepšie porozumieť a zvládnuť dynamiku výkonu svojich pohonných jednotiek. Jazdci tak musia čeliť nepredvídateľným výkyvom, ktoré môžu ovplyvniť ich schopnosť presne predvídať správanie monopostu počas pretekov.
